Štandard FCI č. 206
Pôvod: Japonsko
Klasifikácia: 9. skupina spoločenské a sprievodné psy. 8. sekcia japonský španiel a pekinéz, bez skúšky.
Dátum publikovania platného štandardu: 1987
História pôvodu: Keď v roku 1860 doviezol anglický admirál Perry z Ázie do Európy prvého japonského china asi ťažko mohol tušiť, aké starodávne plemeno importoval. Vedel ale, že ide o plemeno v jeho domovine vzácne, drahocenné, ktoré nemôže chovať a vlastniť ktokoľvek. A práve preto s najväčšou pravdepodobnosťou doviezol psíka ako mimoriadny dar.
Podľa mena by sa mohlo usudzovať, že sa jedná o staré japonské plemeno. Nie je to však tak úplne isté. I keď sa to často tvrdí, podľa novších poznatkov je možné, že sa predkovia dnešného china do Japonska dostali už v dávnych dobách zo západu. Stalo sa to asi pred 1500 rokmi, keď japonský cisár dostal týchto psíkov do daru od čínskeho cisára . Tento predpoklad s menšou obmenou vychádza zo starej japonskej povesti, podľa ktorej cisár zo Shiragi, dnešná Kórea, venoval okolo roku 732 n.l. cisárovi Shomu ako prejav najvyššej úcty a zdvorilosti párik chinov a tým položil základy k jeho chovu v Japonsku.
S názorom, že sa chin dostal do Japonska z Číny sa môžeme stretnúť tiež v anglickej kynologickej encyklopédii vydanej v r. 1908 v Londýne.
Chin bol považovaný v Japonsku za svätého, dokonca sa tmavý znak v bielej lysinke na temeni hlavy považoval za odtlačok Budhova palca, ktorý dal psíkom takto svoje požehnanie. Jeho chovu sa venovala až prehnaná starostlivosť.
O mimoriadnej úcte a popularite china od najstarších dôb svedčí jeho uplatnenie v umení. Bol ospevovaný básnikmi, zbožňovaný maliarmi stal sa hrdinom mnohých japonských povestí. Jeho ušľachtilá postava bola zobrazovaná na drevorytoch, bronzových soškách a rôznych remeselných výrobkoch. Tento zvyk sa udržal až do nedávnych čias.
I keď chov chinov bol výsadou japonského Cisára, ten ho prenechával na vybraných vysokopostavených šľachticoch ako prejav vyznamenania a zvláštnej dôvery. Šľachtici boli viazaní prísnymi podmienkami a chovu venovali prehnanú starostlivosť. Predovšetkým museli chov udržať v prísnej tajnosti. Psov mohli rozmnožovať len v rámci svojho vlastného chovu, nesmeli používať psov a sučky z iných chovných staníc. V dôsledku úzkej príbuzenskej plemenitby boli odchovy stále menšie a jemnejšie. Úbytok veľkosti sa však nepokladal za chybu, naopak čím bol chin menší, tým bol cennejší. V snahe zachovať trpasličiu veľkosť sa pri chove často požívalo i tradičné japonské ryžové víno zvané saki. Tak sa chini stávali menej odolnými a veľmi krehkými. Neskôr sa táto malá odolnosť ukázala neúnosnou a preto sa prechádzalo na väčšiu veľkosť a pevnejšiu stavbu tela. Ako vzácnosť a pozoruhodnosť boli chini často chovaní v bambusových klietkach ako vzácne vtáky. Vznešené dámy ich nosili v dlhých kvetovaných rukávoch svojich veľkolepých kimon a psíkov stále viac rozmaznávali.
Obmedzenia a výsady, týkajúce sa chovu chinov neodolali náporu modernej doby a chin prenikol z naj-vyšších sfér medzi prostých ľudí. Ale i naďalej bol v Japonsku vzácny a získať ho nebolo ľahké. Situácia sa ešte zhoršila, keď bolo Japonsko zachvátené modernizačnou horúčkou a prišli do módy anglické plemená. Tento úpadok záujmu o domáce plemená vyvolal potrebu založiť zvláštny chovateľský spolok k ochrane chinov pred vyhynutím /sídlom klubu sa stalo mesto Nagoya, kde sa zachovali kvalitné jedince/. Zvláštny vzťah Japoncov k chinovi sa odzrkadľuje aj v názvoch. Chin v japonštine znie ako dšin alebo tsin, ale nie je to skratka slova „čínsky“ ako by sa na prvý pohľad zdalo, ale znamená drahocennosť /vzácnosť/. Iný japonský názov pre china je manoya /rukávnikový pes/ alebo činkoro. Pokiaľ ide o vývin jeho zovňajšku, prevláda názor, že je výsledkom kríženia starého ázijského plemena-mopsa s dlhosrstým psom – zrejme maltézskym psíkom a do rodinného trojuholníka bol zaradený i pekinéz.
Prví chini sa dostali do sveta nielen ako dary japonského cisára hlavám cudzich štátov a ich vyslancom, ale tiež cestami neoficiálnymi. Dá sa usudzovať, že sa tak dialo už pred mnohými storočiami. Nápadná je tiež podoba china s King Charles Španielom. King je pravdepodobne potomkom krížencov s japan chinom. Je známe, že misionári doviezli manželke anglického kráľa Karola II., princeznej Kataríne Portugalskej jap. chinov. V tej dobe sa dostali tiež do Španielska.
Od 17. storočia môžeme vidieť na obrazoch vznešených dám, v ich bezprostrednej blízkosti alebo v náručí malých psíkov, ktorý sa viac podobajú chinovi ako King Charlesovi. V minulom storočí sa stal najpopulárnejším párik chinov, ktorých priviezol v r.1880 jap. vyslanec Sinzo Aoki nemeckej cisárovnej Auguste. Týchto dvoch chinov, sučku Itti a psíka Kuma, zvečnil na slávnom obraze známy maliar zvierat Heinrich Sperling/1844-1924/. Itti a Kuma sa však nestali zakladateľmi chovu chinov v Európe, lebo sučka po prvom vrhu uhynula a psík o niekoľko dní po nej zrejme zo žiaľu. Ale už pred týmto oficiálnym darom sa dostávali chini záhadnými cestami do Ameriky a Anglicka, a to od r.1860. Boli chovaní s úspechom ako drahocenné zvieratá obzvlášť v Anglicku a odtiaľ sa dostávali do ostatných štátov Európy. Na výstave boli chini prvý raz vystavovaní v r.1873 v Birminghame a vzbudili všeobecnú pozornosť. V Rakúsku sa prví chini objavili v r.1886. Bol to pes Chabutsi a sučka Rifa, ktorí sa stali senzáciou viedenskej výstavy a zakladateľmi chovu v Rakúsku. V Českej republike /odkiaľ pochádzajú aj dovezení jedinci na Slovensku/ sa chini objavili v roku 1980 a postupne sa začal ich chov rozvíjať. Chov v Českej republike je postavený na jedincoch dovezených z Poľska, bývalého ZSSR, SRN a Švédska.
Ani v dnešnej dobe nenájdete mnoho chovateľov chinov, čo je pri ich kráse a nenáročnosti dosť nepochopiteľné. Tí, ktorí sa rozhodli venovať tomuto starodávnemu plemenu prešli neľahkou cestou
Povaha: Správanie china je kombináciou pôvabu a dôstojnosti. Bol vždy stredobodom pozornosti a starostlivosti svojho okolia a túto výsadu si úzkostlivo stráži. Nerád sa delí o lásku svojho pána s niekým iným. Neváha sa vrhnúť na kohokoľvek, ak má pocit, že mu je sokom v láske.
Chin si je vedomý svojej krásy a povesti. Veľmi dobre rozumie, keď sa o ňom priaznivo hovorí a dá to očividne najavo. Hrdo sa vzpriami, zdvihne hlavu do výšky a dôstojne sa vypne, akoby chcel naznačiť, že pochvala je úplne samozrejmá a odôvodnená. Rád sa mazná. Chce však, aby láskanie tiež vychádzalo od jeho pána. Vyzýva ho k tomu zvláštnymi zvukmi, ktorými ho pobáda, aby v maznaní pokračoval. Keď spozoruje u svojho pána smútok, pokladá za svoju prirodzenú povinnosť, aby vyvolal drobnými nezbednosťami jeho veselosť a rozptýlenie. Preskakuje rôzne predmety, prenáša ich a zase odnáša, prevaľuje sa, robí jednoducho všetko možné, len aby pán dal najavo, že sa jeho počínaním zabáva.
Chin má niektoré povahové črty a správanie podobné ako mačka. Srsť si často čistí a upravuje olizovaním. Svoje miesto na odpočinok si vyhľadáva na vyvýšenom mieste, kde si zrejme pripadá dôstojnejší a väčší, než v skutočnosti je. Predné labky neustále používa pri hre alebo kŕmení tak ako človek používa ruky, aby si čokoľvek mohol pritiahnuť alebo pridržať. Chin sa dá veľmi ľahko vychovávať. Je učenlivý a schopný naučiť sa drobným umeleckým kúskom. Je dobrosrdečný, múdry, prítulný a poslušný, pritom ostražitý strážca. Je nebojácny a dokáže sa postaviť aj voči nepriateľovi, nech je akokoľvek veľký, so všetkou hrdinskosťou, i keď jeho postoj veľmi kontrastuje s jeho malou postavou.
Bývajú s ním potiaže, keď musí pán na niekoľko dní odcestovať. Potom často odmieta zo žiaľu potravu a keď sa milovaný človek vráti, dáva svoju radosť najavo veľmi živo.
Chini sa po dobu viac ako 13 storočí vedomého a cieleného chovu vyvinuli v inteligentných a citovo založených spoločníkov svojho pána. Je možné ich považovať za absolútny vrchol citovej väzby psa a človeka. Všeobecne môžeme povedať, že starostlivosť o china nie je vôbec ťažká. Potrebuje občas kúpeľ, zastrihnúť srsť na spodnej časti labiek, pristrihnúť pazúriky, vyčistiť uši a ľahko prečesať srsť /v súvislosti s ich malou veľkosťou nie je žiadnym problémom ani obdobie, keď srsť strácajú/. Chini sa dožívajú /i napriek svojej krehkosti/ v dobrom zdraví a eláne približne 12 rokov. Kto by sa chcel stať majiteľom jap. china, mal by si svojho miláčika vybrať s pomocou skúseného chovateľa, aby pokiaľ možno charakterové vlastnosti psa zodpovedali požiadavkám a predstavám jeho nového majiteľa. Ak ho raz človek získa, chin svojho pána už naučí poznať čo chce a čo potrebuje, čo sa mu páči a na veľa rokov mu poskytne mnoho zábavy, zážitkov a každodenných radostí zo spoločného života.
Celkový vzhľad: malý, elegantný a graciózny pes s bohatou srsťou a širokou tvárou.
Dôležité miery: telesná dĺžka zodpovedá výške v kohútiku, sučky majú o niečo dlhší trup.
Správanie a povaha: živý, dobromyseľný a milý.
Hlava
Temeno: lebka je široká a okrúhla, čelový sklon je výrazný a riadne vtlačený.
Tvárová časť lebky: papuľa je veľmi krátka, chrbát nosa je široký, ňucháč je v jednej línii s očami. Ňucháč je čierny alebo tmavej mäsovej farby, zodpovedá farbe znakov.
Chrup: biele a silné zuby. Žiaduci je kliešťový zhryz, povolený je nožnicový zhryz alebo predhryz.
Oči: veľké a okrúhle, umiestnené ďaleko od seba, čierne a lesklé.
Uši: dlhé, trojuholníkového tvaru a visiace, pokryté dlhou srsťou a nasadené ďaleko od seba.
Krk: skôr krátky, hrdo vztýčený.
Trup
Chrbát: krátky a rovný.
Bedrá: široké, mierne klenuté.
Hrudník: primerane široký a hlboký, rebrá primerane klenuté.
Brucho: dobre vtiahnuté.
Chvost: bohato pokrytý krásnou dlhou srsťou, nesený na chrbte.
Končatiny
Predné končatiny: predlaktia rovné s jemnými kosťami, zadná strana lakťov je pokrytá srsťou smerom nadol.
Zadné končatiny: primerane zauhlené, vzadu od krížovej kosti pokryté srsťou (zástavice).
Labky: malé zajačie labky, žiaduce je bohaté osrstenie.
Pohyb: elegantný, ľahkonohý a hrdý.
Srsť: hodvábna, dlhá a rovná. Okrem tváre je celé telo bohato osrstené. Na ušiach, krku, stehnách a chvoste zástavice.
Farba srsti: biela s čiernymi alebo červenými znakmi. Znaky by mali byť podľa možnosti symetricky rozložené od okolia očí, cez uši a po celom tele. Žiadúca je predovšetkým široká biela lysinka od papule po temeno.
Výška: psy majú kohútikovú výšku asi 25 cm, sučky sú o niečo menšie.
Chyby: každá odchýlka od uvedených bodov by sa mala pokladať za chybu, ktorej posúdenie závisí od stupňa odchýlky. Každá iná farba ňucháča ako čierna pre biele psy s čiernymi znakmi; bojazlivé psy; podhryz; čisto biela farba bez znakov; iba jeden znak na tvárovej časti; šikmá spodná čeľusť.
Vylučujúca chyba: kryptorchizmus.
Poznámka: psy musia mať obidva normálne vyvinuté semenníky úplne zostúpené v miešku.